misoo píše:
predpokladam, ze mas za sebou nejaku udalost ktora ta dostala na vozik... neviem ci si tu o tom pisal, ak nie, tak rad by som vedel co to bolo... teda ak neva samozrejme.
Zatial som to tu nepísal. Nikto sa nepytal, tak som to nepovažoval za potrebné
Ono nebola to nehoda čo ma dostala na vozík ani nič podobné. Skôr by som povedal, že sa na mne príroda odbavila a neskôr si lekári zlepšovali svoju prax. Bohvieako si ju nezlepšili teda
Celé sa to (ASI) začalo približne pred 12-13 rokmi ked som zletel zo stromu a dopadol na chrbat ako placka. Potom som mal dlho pokoj až na občasné bolesti v krížoch. Ale popri robote okolo domu a v záhrade to bola normálka. Aspon som si to myslel.
Začiatkom roku 2002 som zrazu pocitoval slabost v nohách a zo dna na den sa to zhoršovalo. Absolvoval kadejake vyšetrenia až mi diagnostikovali nádor na Th12. Na operáciu do BB ma už brat doslova dotiahol na šmyku, lebo som nevladal prekladať nohami. Nádor vyoperovali, dali na rozbor a chvalabohu bol nezhubný. naneštastie ho nevedeli vybrat celý, lebo bol akosi hlboko v stavci. Takže 3 možnosti:
1. buď zakape sám,
2. alebo mi ten kusok ostane taky aky ho nechali,
3. alebo začne znovu rásť.
Samozrejme sa časom ukázalo, že si hajzlik jeden vybral tretiu možnosť, ved prečo by aj nie, že? Rychlo som sa zotavil a po 6 týždnoch od operácie som u sedel za volantom kamionu a splnil som si životný sen. Chodil som na kontroly do BA zakaždym s novými snimkami RTG, CT, MR, gamagrafia a neviem čo ešte. Bolo na nich vidiet že si ten nádor rastie. Ked som sa profesora spýtal, že ČO S TÝM, tak sucho povedal že kym nemam ťažkosti tak sa v tom rýpať nebude. Tak som si povedal, ty ma už kamarát neuvidíš
Jazdil som si veselo dalej. cca po dvoch rokoch nohy zase začali slabnuť ale už nie tak prudko ako prvýkrát. Keby som bol už vtedy začal chodiť opäť po lekároch tak som dnes na vozíku možno nemusel byť. Ale ja som si to nechával na poslednu chvílu. Myslel som šak čo, zase prídem trošku sa pohraju so skalpelmi a pojdem znovu do preč. Ono to tak nebolo. Všetko malo akýsi iný priebeh.. Ku koncu som chodiť ešte vládal ale cit v nohách takmer žiadny, tak ked som jazdil, musel som si pozerat na nohy, či ich dávam (napr. pri brzdení) na správny pedál. Nezodpovedné, ja viem.
Ked už bolo zle, kamoška mi odporučila jedneho primára v RK. tak som za nim zašiel. Bál sa pustiť sám do operácie, tak som čakal doma na posteli dlhé 4 mesiace, kym si jeden profesor našiel čas na moju operáciu. Ked ma už opäť brat dotiahol na šyku do nemocnice a zbadal ma primár, normálne chcel odmietnut operáciu. Ale už nemohol cuvnuť
Zoperovali, vysekali zo stavca, zošrobovali chrbticu a podho d Kováčovej na rehabilitáciu. vštko sa zdalo v pohode, chodil som o dvoch paličkách, reku nohy zosilneju a bude dobre. Po dvoch mesiacoch začali zase rovnaké príznaky ale prišli ovela prudšie, až mi dali v Kováčovej vozík pod zadok aby som sa stíhal presúvat na procedúry. Urobili dalšie vyšetrenie magnet. rezonancie a ukázalo sa že nádor je zase tam a ovela väčší. Tak z Kováčovej sanitkou na dalšiu- tretiu operáciu. No a po prebudení z narkozy som už nohami nepohol. Leťal som tam potom ešte 5 mesiacov v 39-40 teplotách, nevedeli čo so mnou. žiadne rehabilitácie, minimum pohybu tak sa pridružili aj problémy s bedrovymi klbami. Nakoniec ma poslali domov a tu som sa z toho nejak dostal. Vlani v lete mi operovali bedrový klb, vybrali mi hlavicu či čo, tak mi aj nerobí dobre ked dlho sedím.
žijem dalej. Neriešim už to, či budem chodiť alebo nie. Možno časom, ked sa medecína vyvynie dopredu. Aj to si ešte rzmyslím či sa na to dám.. Zlepšujem si život na vozíku ako sa len dá. Mám okolo seba správnych ludí, kamaratov, frajerku... A FOFOOO
takže tak.. sakra som sa rozpísal
Chcem ešte povedať, že nehádžem vinu na nikoho cudzieho. Podiel viny mam na mojom stave aj ja sám, tým že som zanedbaval tie prehliadky.
HOWGH
ale tak to ma byt, ja sa tiez chystam svoju zenu zobrat na vyskusanie, ale asi viete, ale su baby: "Ja neazdim jak debil, ja jazdim pomaly" 
